18 dizajnom i príťažlivé továrensky zhotovované tkaniny. V 20. rokoch 20. storočia odev praznovských žien pozostával z klasických odevných súčiastok ako sú sukňa, zástera, rukávce, „lajblík“ a šatka. Tradičný čepiec, ktorý pôvodne nosievali miestne ženy pod šatkou, sa v tomto období pravdepodobne už nepoužíval. Materiál na zhotovovanie jednotlivých súčiastok odevu si zaobstarávali v meste na jarmoku, kde okrem modrotlače, sa pravdepodobne predávali už len továrensky vyrábané textílie, z ktorých šikovnejšie ženy ručne šili jednotlivé odevné súčiastky. Zdobili ich výšivkou z továrensky produkovaných bavlniek a rôznymi kupovanými stužkami a lemovkami. Taktiež v tomto období mnoho žien nosievalo ako vrchný zimný odev strojovo tkané alebo pletené vlniaky. Doklady toho, že deti nosili odev z kupovaných textílií pochádza zo školskej kroniky, kde sa k zápisu na školský rok 1922/23 dostavila len žena Ferdinanda Nadhájskeho, „ostatné vraj len po bystrickom jarmoku, lebo deti nemajú šaty.“ Učiť sa teda začalo až 17. novembra. Učiteľka ďalej poznamenala, že deti chodili len chabo oblečené. Od druhej svetovej vojny výroba domáceho plátna rapídne klesá, ale ešte do konca 60. rokov využívali krosná na tkanie kobercov. Po 2. svetovej vojne začali kupovať konfekciu v obchodoch a od 50. rokov 20. storočia používali šijacie stroje na zhotovovanie a opravy odevov.

3.6. Koža a kožušina Tento druh materiálu pravdepodobne v Praznove spracovávali len minimálne, keďže neďaleký Rajec patril už v 15. storočí k významnému kožiarskemu centru. V roku 1478 tu vnikol cech ševcov, ktorý pôvodne združoval všetkých rajeckých remeselníkov, zaoberajúcich sa výrobou a spracovaním koží. Niekedy v 16. – 17. storočí bol založený samostatný garbiarsky cech a najneskôr v 17. storočí cech čižmárov. „V 18. storočí je dokumentačne doložený aj cech kožušníkov.“33 „Výroba a spracovanie koží malo v Rajci a na okolí výrobné podmienky, vyplývajúce zo značného chovu dobytka u sedliakov aj u panstva.“34 Rajeckí remeselníci so svojim tovarom navštevovali okrem miestnych trhov aj jarmoky v širokom okolí. Výroba jemnej červenej a žltej „rajčoviny“ bola chýrna i za hranicami Uhorska. Surovú vysušenú kožu vykupovali nielen od mäsiarov, ale aj od sedliakov. Spracúvali tu najmä kože baranie

a kozľacie. Kožušníkov nazývali v Rajci a blízkom okolí kožkármi. Podľa výpovedí respondentov, surovú baraniu kožu dávali vyčiniť v Rajci, kde si z nej následne nechávali šiť jednoduchšie typy kožuchov siahajúce vyše kolien. Túto odevnú súčiastku si však mohli dovoliť len majetnejší Praznovčania, ktorí si ju od rajeckých kožušníkov kupovali
33

KALESNÝ, František: Spracovanie koží a kožušín v Rajci. In: Zborník národného múzea, Etnografia 17, Martin 1976, s. 127 34 C. d., s. 129