• Filozofickým modelom Patočkovej (in: Stolárik, 2000) koncepcie sveta je „platónska starostlivosť o dušu”, ktorú charakterizuje ako životný pohyb od vonkajších determinácií ľudského života k slobode, k zdrojom súcna. Filozofia sa pýta o aký pohyb duše v ľudskom živote ide. Duša je princípom celistvosti človeka, vzťahuje sa k celku, je orientáciou a zároveň vzťahom ku zmyslu. Ide o pohyb k pravému, pôvodnému, z čoho pramení základ ľudskej slobody. Je to zápas o to, čím duša je, vďaka čomu je princípom pohybu a priestorom vedomia a chápania. Tento pohyb k zmyslu je pre dušu prirodzený, v duši je sila, ktorá je schopná starať sa o jej pohyb. Toto je podstata filozofickej výchovy, ktorá sa nedá robiť zvonku. Vonkajšie vychovávanie je len príležitosťou k tomuto pohybu. Učiteľ je pomocníkom pohybu, poskytuje vhodné príležitosti k náhľadu, čím utvára vzťah k bytiu. • Adorno (in: Liessmann, 2000) chápe porozumenie ako pohyb, vznikanie, proces, ktorý zodpovedá neuzavretému charakteru umeleckých diel a ktorý nachádza naplnenia vtedy, keď estetická skúsenosť dosiahne alternatívu pravdy alebo nepravdy a nastane uvedomenie si obsahu diela ako niečoho duchovného. Poukazuje na determinujúci vzťah umenia a filozofie, kde umenie potrebuje filozofiu kvôli formulovateľnosti pravdy a naopak cesta filozofie k pravde je bez umenia uzavretá. Ján Pavol II. vo svojej encyklike „Fides at ratio” pozýva filozofiu oživiť základné požiadavky myslenia – múdrosť, pravdu a metafyzický rozmer, ktorý dokáže zájsť za danú skúsenosť a preniknúť k posledným pravdám toho, čo existuje. Možno by v tomto procese včlenenia človeka do bytia mohli práve umenie a kultúra (ktorú v najhlbšej podstate neurčujú ani intelektuálne, ani estetické kritériá, ale kritériá etické a spirituálne), zohrať dôležitú úlohu. • V súvislosti s pohybom do hlbokého stredu Ja, ktorý by sme v kontexte modernej akademickej psychológie mohli najskôr spojiť so zdrojom ľudskej predstavivosti, sa začína hovoriť o koncepcii troch vrstiev alebo inteligencií u ľudí. Perifériu tvorí vonkajšia vrstva – racionálne jástvo, medzivrstvu tvorí asociatívne, emocionálne myslenie a stred ako tretiu, syntetizujúcu vrstvu tvorí tzv. duchovná inteligencia, prostredníctvom ktorej sa povrchové javy a udalosti dostávajú do širších súvislostí a sú vzájomne integrované. Umožňuje zmenu vnímania skutočnosti ako nový spôsob poznania, bytia, ktorý premieňa naše chápanie života. Len emocionálna inteligencia nám nepomôže pochopiť kto sme, čo pre nás veci znamenajú, aký význam má stretnutie s utrpením, bolesťou, stratou. • Aby nastalo znovuoživenie spojenia medzi dušou a umením, je potrebné priniesť do umeleckej interpretácie zmysel a hodnotu, je treba siahnuť k najhlbším zdrojom, aby sme odtiaľ priniesli “jedinečnú” hudbu. Naučiť sa používať duchovnú inteligenciu znamená rozširovať dosah svojej obrazotvornosti, premieňať svoje vedomie, objavovať hlbšie vrstvy samých seba, než v akých sme zvyknutí žiť, aby bol “hlas plný duše”, aby bola “duša v umeleckej činnosti”, ktorá by v tejto perspektíve plnila úlohu vysielača, posúvajúceho prítomnosť do širších a bohatších súvislostí. Aj spontaneita v interpretácii je dôsledkom prirodzeného spojenia so svojim vnútorným stredom a objavenia vnútorného dieťaťa v nás. Z naznačených súvislostí je zjavné, že pestovanie individuálneho interpretačného štýlu nemá ani zďaleka taký význam, aký mu dnes pripisujeme, pretože to čo je umeleckým dielam všetkých dôb spoločné a čo pretrvalo tisícročia, nevyviera z vonkajších, povrchných podobností, ale vychádza zo samotného koreňa umenia – z jeho mystického obsahu. Berger (1997) hovorí, že v hierarchii úrovní, iba to, čo je vyššie ako individuálny život môže mať integračnú kompetenciu, môže fascinovať. Kategória štýlu síce reprezentuje úroveň individuálnych schopností a skúseností, rovinu profesionálnej produkcie, ale neprekračuje hranice hmotného, konečného sveta, nezjednocuje, nič umelecky relevantné nekomunikuje, je to úroveň zautomatizovaného algoritmického myslenia, zameraného na reprodukciu starých vzorov, odtrhnutého od dialektiky.

23