Věda – člověk – vědomí

PROBLÉM DEFINÍCIE
Čo je teda vedomie ako také a aká je povaha vedomia ľudského? Brentano tvrdí, že nám vedomie ako také, o sebe prístupné nie je, vždy je nám dostupné iba ako vedomie o niečom. Pre Piérona „... vedomie nie je možné definovať, pretože označuje nevypovedateľný aspekt psychickej aktivity, v ktorom môžu byť s výnimkou sebe samému poznané iba vonkajšie prejavy chovania.“ Jung nerozdeľuje vedomie a pozornosť a za ich základný princíp považuje selektivitu. Flanagan zastáva stanovisko, že pre ľudí je vedomie podstatné a vidí ho v našej inteligencii a účelovosti. James prirovnáva vedomie k tlačového tajomníkovi vlády a mozog k jej premiérovi. A konečne, podľa prístupu Teilharda de Chardina je vedomie uložené už v hmote a stále viac sa rozvíja evolúciou životných foriem. Hmota je podľa neho energiou nadaná pralátka, obsahujúca vývojové sily, ktoré v evolučnom procese vytvárajú diferenciáciou a koncentráciou biosféra (život v jeho podobách) a noosféru (oblasť myslenia a vedomia človeka). Ako vidno, prístupy k problému vedomia a rôznia a sú z časti ovplyvnené príslušnosťou zmienených autorov k určitej vednej disciplíne. Každá takáto definícia je nutne redukciou, pri ktorej si človek sledujúci vlastný účel skúmania všíma vybrané atribúty a od niektorých aspektov abstrahuje. Tak existuje množstvo prístupov filozofických, biologických, psychologických, lingvistických, antropologických, neurofyziologických, kognitívnych. Flanagan pritom zdôrazňuje, že napriek množstvu prístupov k vedomiu, neexistuje špecifická vedná disciplína, ktorá by sa vedomím zaberala primárne. Uvádza viacero dôvodov: 1. absencia metódy. Vedomie je vnímané ako niečo vnútorné a teda nepozorovateľné. 2. nepotrebnosť teórie vedomia. Vedomie môže byť iba súhrnný pojem pre heterogénny súbor faktorov, teda sa o vedomí vo všeobecnosti nedá povedať nič, dokonca je možné skúmať mentálne aspekty bez formulovanej teórie vedomia 3. vedomie je metafyzicky nepodstatné. Je predstaviteľná bytosť alebo stroj, ktorá vyhovuje Turingovmu testu, a pritom nemusí mať vedomie. 4. úloha vedomia môže byť taká malá, že je zanedbateľná. 5. vedomie sa nedá pochopiť. Buď pracuje podľa nadempirických princípov, alebo pracuje podľa prirodzených princípy bez možnosti nájdenia primeranej teórie.

VEDOMIE AKO FENOMÉN
Ak sa vzdáme nutnosti striktnej definície vedomia, stále nám zostáva možnosť vnímať vedomie ako fenomén, ako niečo, čo sa nám javí a s čím máme nejakú skúsenosť. Zdá sa, že vedomie nie je vlastné iba človeku, aspoň v jeho najnutnejšej podobe. Jednou z najdôležitejších vecí, na ktoré musí byť vedomá bytosť (alebo systém) citlivý, je rozlíšenie medzi ja a nie-ja, teda rozlíšenie medzi vnútorným a vonkajším. Najprimitívnejšia forma ja bráni morskému živočíchovi, aby zjedol sám seba, keď je hladný. Takáto najnižšia forma vedomej skúsenosti je označovaná ako senzorové kváliá – hrubé, nespracované pocity. Vedomie predchádza vnímanie. Toto vnímania môže jednoducho označiť ako recepciu podnetov z vonkajšieho ale aj vnútorného prostredia pomocou zmyslových (a nezmyslových) receptorov. Flanagan zachádza pri opise vedomia do značného redukcionizmu, keď prisudzuje receptoru množinu premenných, na ktoré je citlivý a mieru citlivosti na každý prvok tejto množiny ako miesto na veľkej, nie však nekonečnej škále. Ak teda máme bunky rozlišujúce štyri druhy chute a každá bunka je schopná rozlíšiť jemnosť desiatich rôznych stavov, potom môže náš jazyk podať informáciu o 104 rôznych „odtieňov“ chuti. Myslím, že je na mieste otázka, či je táto stupnica skutočne obmedzená a do akej mieri je diskrétna. Je ale zrejmé, že informačná citlivosť receptorov musí byť vyššia ako vedomá citlivosť a táto vedomá citlivosť nie je raz pre vždy daná, ale môže sa v určitej miere zjemňovať. Môžeme teda popisovať chuť senzorovým vektorom typu CHUŤ[4,6,8,1]

3