Finančný

systém

bol

stabilizovaný

ustanovením

Francúzskej

banky,

hospodárstvo bolo podporované štátnymi zákazkami. Symbolom stability režimu a jeho vonkajšej sily sa stalo vyhlásenie cisárstva na základe plebiscitu a novej ústavy. Uvedené opatrenia vnútorne skonsolidovali Francúzsko, avšak dve ďalšie reformy získali význam, ktorý presahoval jeho hranice. Bolo to predovšetkým zavedenie nového občianskeho zákonníka tzv. „Code Napoléon“, ktorý s konečnou platnosťou kodifikoval základné premeny, ktoré priniesla revolúcia a potvrdzoval likvidáciu feudálnych pomerov vo Francúzsku. Zaručoval rovnosť občanov pred zákonom, osobnú slobodu, práva na vlastníctvo a dedičstvo, zaviedol civilný sobáš. Tento zákonník sa stal jedným z „exportných artiklov“ francúzskej expanzie v Európe. Obdobný význam mala i veľká školská reforma, ktorá podriadila vzdelávanie štátnemu dozoru, racionalizovala rozdelenie školskej sústavy a sústreďovala ciele vyučovania na výchovu k logickému mysleniu a kládla dôraz na prírodné vedy. Napoleon sa pripravoval na dobytie Európy a svojich expertov poveril spracovaním rôznych variant francúzskej invázie do Veľkej Británie. b) Rakúsko. Na základe zmien vo Francúzsku, ako aj v svoje ríši, (vznik skupiny stredných nemeckých štátov, ktorý znamenal zánik starej ríše rímskej a snaha o vytváranie nových celkov) sa rozhodol cisár František II. upevniť svoju pozíciu vyhlásením Rakúskeho cisárstva. Tak dostal prvý raz v dejinách konglomerát politických celkov zjednotený pod vládou Habsburgov meno. Aj naďalej však patrila habsburská monarchia k najzúrivejším nepriateľom revolučného a napoleonského Francúzska. Vláda Františka II. začala v deväťdesiatych rokoch 18. storočia likvidáciou jozefínskych reforiem hlavne vo vzťahu k vzdelanosti a náboženstvu. Bola nastolená tvrdá cenzúra, ktorá postihovala i knihy z predchádzajúcej doby. Štát kontroloval a obmedzoval cestovanie do zahraničia a dovoz zahraničnej tlače. Štátom a cirkvou podporovaná proti revolučná propaganda pokračovala aj po uzatvorení mieru a obracala sa proti „uzurpátorovi“ Napoleonovi. Zároveň sa dá vysledovať snaha čeliť nebezpečenstvu „revolučnej nákazy“ tým, že sa dokončili niektoré reformné zámery z jozefínskeho obdobia a že sa budú aplikovať niektoré vymoženosti revolúcie tak, aby neohrozili základy starého režimu. Pokračovali práce na novom trestnom a občianskom zákonníku, ktorý zachoval princíp rovnosti pred zákonom, ale rozhodne nehodlal garantovať občianske slobody. 127